
V PREDCHÁDZAJÚCOM DIELI...

V tej chvíli sa to stalo. Rútil sa na nás kamión. Pocítila som veľký strach a zrazu som na sebe pocítila ruky. A potom nič. Cítila som zimu. Smrť si poňho prišla a nečakala veľmi dlho. Bažila po jeho živote. ,,Mám ťa rád" bola posledná veta, ktorú som od neho počula predtým ako navždy zatvoril oči.
_________________________

Mali ste už niekedy pocit, že vás každodenný život prestal baviť? Uvažujete nad svojim životom, ktorý je už niekde zabudnutý.
V myšlienkách vám víri otázka: "Aké by to bolo keby som tu teraz nebola? Bolo by to lepšie?"
rana v mojom srdci je hlboká a nechce sa zahojiť. Stále pred sebou
vidím ulice mesta a chladný dych smrti, ktorá sa ho nechcela pustiť.
Potom v mojom srdci ostala len veľká diera ako najhlbší a najtmavší oceán. No viem, že čas je najlepší liek na rany. A raz zahojí aj tu moju.

"Ja si vôbec na nič nespomínam" povedala som s plačom mame, ktorá v ruke držala vreckovky. "Išli sme domov no potom si spomínam len na svetlo a nič viac. Neviem čo sa stalo. Kde je David? Chcem ho vidieť" Mama náhle začala plakať ešte viac a ja som vedela, čo to znamená. Otočila som hlavu
do vankúša a nechala som slzy, aby mi premočili tvár. Nemohla
som vydržať tú bolesť. David bol môj brat a aj keď sme sa hádali mala som ho rada.
David to bol môj veľký brat, ktorý mi vždy
pomáhal. Vedel mi poradiť keď som niečo nevedela. Vedel ma utešiť. Vždy som si
priala mať takého brata. Bol mi oporou. Bol mi všetkým. A teraz?
Nieje tu. Nemôže ma utešiť. Nemôže mi povedať, že všetko bude fajn. Moje srdce stratilo jednú veľkú časť a ja neviem či sa vráti.
O pár dni neskôr...

Tak a už som doma. Tá nemocnica mi už liezla na nervy. Ale v niečom tam
bolo lepšie ako doma. Vždy som tam mala niečo na práci. Buď som si čítala alebo som pozerala
telku. No keď som tu je to horšie. Stále naňho myslím.
Bez neho je to tu prázdne.
Už nepočuť hlas rockovej kapely, ktorá sa niesla z jeho izby. Už nepočujem
jeho hlas, ktorý mi hovoril aká som hlúpa z matematiky.
A teraz je jeho stolička vedľa mňa prázdna.

"Tak čo Viktória. Nepôjdeš dnes spať k nejakej kamarátke? Alebo choďte von" začala mama.
"Myslíš, že mám chuť niekde ísť?" spýatala som sa a lyžičkou som krúžila v tanieri.
"Myslela som si, že by si teraz mohla tráviť viac času s kamarátkami"
"A prečo si si to myslela? Teraz nemám chuť počúvať jednu z nich."
Mama ani otec už viac počas večere neprehovorili. Mne to tak vyhovovalo. Po večeri som zašla
do rodičovskej spálne.
"Mami? Môžem?" spýtala som sa.
"Samozrejme. Potrebuješ niečo?"
"Ja som ti len prišla niečo povedať."
"Tak spusť. Počúvam."

"Rozmýšľala som nad sebou. Som iná. už niesom to rozumné dievča, ktoré som bývala. Som arogantná. Nepočúvam vaše rady. A ja by som potrebovala na pár dní niekam odísť. A tak som rozmýšľala, že pôjdem ku starkej. Oddýchnem si od tohto stresu. A na pár dní zabudnem čo sa stalo" povedala som a čakala na maminu reakciu.
"Urob čo uznáš za vhodné. Nebudem to do toho hovoriť."
Tak toto som nečakala. Žiadna hostéria? Žiadne prosenie aby som ostala?
Otočila som sa, že odídem ale mama zavolala:
"A kedy chceš odísť?"
"Čo najskôr. Trebárs zajtra" povedala som a odkráčala do mojej izby.
Čo najskôr.
_____________________________________________________________________________
_____________________________________________________________________________










zaujimave...no uvidime ako bude u tej starkej....ci tam niekoho nestretne, kto by zaplatal tu dieru v srdci :)