
_________________________

Slzy, ktoré stekali po mojej tvári sa nedali zastaviť. Pozorovala som malého motýľa, ktorý poletoval pri mojich rukách a spomenula som si na tú udalosť.

Po mestských uliciach sa niesla krásna vôňa jedla. Rodina Rossovych mala "Poslednú letnú večeru" ako to oni nazývali. Bol to taký symbol na konci prázdnin kedy si rozprávali zážitky a dobre sa nasmiali. Viktória mala rada tieto rodinné "stretnutia" ako tomu hovorila. Mala pocit, že táto chvíľa naplnila jej po celý rok prázdne srdce.

"Tak čo? Nepôjdete niekam posledný krát cez prázdniny?" spýtala sa nadšene mama.
"Myslela som si, že pôjdeme spolu do kina na nejaký film. Ako každý rok" odpovedala som smutne.
,,Ja a váš otec už bohužiaľ program máme. Ideme na operu. A tak sme si mysleli, že by ste do kina mohli ísť len vy dvaja"
"Myslíš, že chcem ísť niekde s Davidom?" opýtala som sa a vycítila som aroganciu v mojom hlase.
"Bude nám spolu dobre. Budem na teba dávať pozor" povedal David škodoradostne.
S bratom sa vždy podpichujeme a vždy to skončí hádkou.
"Ja vás o to prosím. Správajte sa aspoň raz ako brat a sestra a urobte mi radosť" začala mama s tými jej želaniami.
Kopla som brata pod stolom čo malo znamenať súhlas.
"Pôjdem tam ale len preto lebo si ma o to požiadala"

Vyšli sme z taxíka, ktorý som mimochodom musela zaplatiť z vlastného vreckového. Pocítila som príjemný večerný vánok, ktorý mi postrapatil vlasy. Pozrela som sa doprava kde mal stáť David no on zabáčal do uličky.
"Kam ideš?" spýtala som sa nechápavo. "Nejdeme do kina?"
"Ty ideš. Ja nie. Mám sa tu s niekým stretnúť tak dúfam, že to doma nebudeš rozkecávať" usmial sa a zabočil.
"Ďakujem. Naozaj ďakujem."

Film bol nudný. Možno preto, že som ho ani nepozerala. Bola som pohrúžená do vlastných myšlienok. Rozmýšľala som kde môže byť David.
Keďže som nevedela ani či sa stretneme zašla som na zastávku a sadla som si na bukové drevo lavičky. Bola už celkom tma a ja nerada čakám sama.
"Ešte šťastie, že nie si na blízku" hovorila som si potichu a zuby mi pritom drkotali. Ticho narušili kroky. Dala som sa do pozoru.

Bola strašná zima a nevedela som sa pohnúť tak som len čakala.
Z rohu vyšiel David a kráčal smerom ku mne.
"No konečne. Kde si bol? Čakám tu na teba dosť dlho. Už som mohla byť doma"
"Nesťažuj sa. Nikto ti nevravel aby si ma čakala."
Začervenala som sa. Čakala som ho lebo sme prišli spolu a spolu aj odídeme.
"Neostáva nám nič iné len to aby sme si zavolali taxík" povedala som a hneď som ťukala do mobilu číslo taxikára.
Nebolo treba dlho čakať a preto som nemusela to ticho narušiť a začať rozprávať.
Nastúpili sme a ja som pocítila teplo ktoré sa mi rozlialo po celom tele.

"Tak kde si bol?"
"Počuj. Prečo ťa vlastne odrazu zaujíma môj život?
"Nehovor tak. Veď vieš že ma vždy zaujímal" šepla som.
"Nevyzerá to tak"
Tak toto som už nevydržala. A začala som zvyšovať hlas:
"Zaujímal ťa vôbec niekedy ten môj život?"

V tej chvíli sa to stalo. Rútil sa na nás kamión. Pocítila som veľký strach a zrazu som na sebe pocítila ruky. A potom nič. Cítila som zimu. Smrť si poňho prišla a nečakala veľmi dlho. Bažila po jeho živote. ,,Mám ťa rád" bola posledná veta, ktorú som od neho počula predtým ako navždy zatvoril oči.
Pokračovanie nabudúce
_____________________________________________________________________________










p.s. - skvely komix =)